Stratégie na zvládanie emócií prichádzajú s vekom 

Hnev, strach, radosť, pýcha či vina – emócie sú s nami v kontakte neustále. Občas však zabúdame, a niekedy si ani neuvedomujeme, že pre deti nie sú emócie, a najmä ich zvládanie, také samozrejmé ako pre nás dospelých. Počas rokov kedy rastú, spoznávajú svet a budujú si vzťahy sa ich emocionalita neustále vyvíja. Našou úlohou je ich pri tom láskavo a rešpektujúco sprevádzať a ukazovať im, ako si s vlastnými emóciami poradiť čo najlepšie. Je to investícia do ich budúcnosti a celého dospelého života. Mnohým rodičom to dokonca pomôže pochopiť vlastné emócie. O najdôležitejších míľnikoch počas emočného dozrievania hovorí psychológ Jaroslav Lukáč, ktorý v nasledujúcom newslettri pripravil stručný prehľad od prenátalného obdobia až do dosiahnutia dospelosti. 

Dieťa sa rodí s kapacitou reagovať na dianie vo svojom okolí. Jedným zo spôsobov, ako dieťa dokáže reagovať na okolie a zároveň dávať najavo čo potrebuje je schopnosť prežívať a vyjadrovať svoje vlastné emócie. Táto schopnosť je nám daná už od tzv. prenatálneho obdobia, kedy dieťa reaguje na to, ako sa cíti jeho matka, na to čo prežíva, či je v psychickej pohode alebo nepohode. Toto všetko dieťa registruje a reaguje na to. 

Novorodenec má spočiatku schopnosť rozlišovať hlavne fyziologické stavy ako hlad, smäd, únava, chlad, teplo, vlhko, na ktoré reaguje vysielaním signálov pohody alebo nepohody, na ktoré matka reaguje a tým medzi nimi prebieha akási neverbálna forma komunikácie. Ako dieťa dozrieva a jeho schopnosti rozlišovania, poznávania a ovládania vlastného tela sa rozvíjajú, tak rastie aj jeho schopnosť rozlišovať čo sa deje v ňom samom i v jeho okolí a reagovať na to, resp. vyjadriť to. Preto v období okolo pol roka po narodení hovoríme o prežívaní emócií hnevu, strachu, prekvapenia, radosti. Neskôr okolo deviateho mesiaca veku dieťaťa môžeme pozorovať, že dieťa začína rozlišovať či sú osoby v jeho okolí blízke alebo cudzie, čo sa môže prejavovať plačom. Ak sa blízka osoba dostane mimo jeho zorné pole, vtedy hovoríme o separačnej úzkosti. Schopnosť regulovať vlastné emócie je v tomto období v istom zmysle závislá na prítomnosti a pomoci blízkych osôb, ktoré dieťaťu pomáhajú zvládať nové situácie a jeho vlastné reakcie na ne. 

Medzi tretím a šiestym rokom veku dochádza u detí k prekonaniu dôležitého vývinového míľnika v podobe rozvoja schopnosti vnútornej regulácie emócií, kedy sa dieťa vie rôznymi stratégiami samo upokojiť alebo zvládnuť silnú emóciu bez pomoci blízkej osoby. V predškolskom veku zároveň dochádza k rozvoju tzv. sociálnych emócií ako hrdosť, hanba, vina, pýcha. 

Medzi šiestym rokom života a začiatkom puberty dochádza u dieťaťa k posunu smerom k zvnútorneným stratégiám regulácie emócií, ktoré mu umožňujú regulovať svoje vnútorné prežívanie bez toho, aby boli jeho emócie pozorovateľné na jeho správaní. Schopnosť regulovať svoje emócie je jedným zo znakov školskej zrelosti a jednou z hlavných vývinových úloh tohto obdobia. Deti v mladšom školskom veku pracujú s kauzalitou, so scenármi a schémami emočných epizód, vďaka ktorým dokážu predvídať dôsledky svojho konania a to ako bude vplývať na prežívanie ľudí okolo nich. S blížiacim sa nástupom puberty dochádza u detí k rozvoju schopnosti porovnávať sa so svojím okolím, čo so sebou prináša vyššiu mieru sebauvedomenia, no zároveň vytvára priestor na prežívanie pocitov nepohody vo vzťahu k vlastnej odlišnosti. 

Obdobie puberty je obdobím výrazných zmien, či už telesných, hormonálnych, ale aj vzťahových a emočných. Jednou z najdôležitejších vývinových úloh je dosiahnutie emočnej autonómie v zmysle odpútania sa od rodičov. Vzťahy s rodičmi ustupujú do úzadia, adolescent sa začína viac orientovať na vzťahy so svojimi rovesníkmi. Toto obdobie je charakterizované hľadaním vlastnej identity a potrebou vymedziť sa voči autorite a hodnotám rodičov. Pokojný prechod týmto obdobím hrozí naozaj iba málokomu, avšak aj v búrlivom období puberty môžu rodičia vo svojej domácnosti vytvoriť pre svoje deti bezpečný prístav, kam sa môžu tínedžeri vrátiť, aby načerpali sily a zmapovali svoje smerovanie. 

Emočný vývin pokračuje ďalej počas celého života v závislosti od toho s akými životnými rolami a udalosťami sa človek stretáva a aké vývinové míľniky ho čakajú. V ranej dospelosti je to najmä oblasť budovania dlhodobých partnerských vzťahov a intimity. V strednej dospelosti vyvstáva otázka budovania kariéry a pracovného (ne)úspechu a jeho zladenia s rodinným životom. V neskoršej dospelosti a starobe sú to témy straty týchto pracovných a životných rolí a zmierenia sa so stratami, či už vzťahovými alebo úpadku vlastných fyzických síl.

Dobre zvládnutá výchova dáva deťom do života zručnosti, pomocou ktorých sa aj v náročných životných situáciách budú vedieť zorientovať v tom, čo by potrebovali pre ich riešenie, budú sa vedieť spoľahnúť na seba a na im blízkych ľudí, budú vedieť požiadať o pomoc, ak si to situácia bude vyžadovať a tiež túto pomoc aj prijať. Hlavne im však dáva do rúk kompas, vďaka ktorému sa sami sebe nestratia a dokážu si stanovovať ciele a aj ich napĺňať, aby viedli zmysluplný život.