ADHD sa dá zvládnuť, ale bez práce to nepôjde

ADHD sa dá zvládnuť, ale bez práce to nepôjde. Porucha pozornosti či hyperaktivita sú veci, s ktorými sa niektorí rodičia, vychovávatelia či pedagógovia jednoducho stretnú. To, za čo sa deti v minulosti karhali, ba dokonca trestali, však dnes vnímame v iných konotáciách, alebo by sme aspoň mali. ADHD je regulárna diagnóza a tak by sme k deťom, ktoré ňou trpia, mali pristupovať. Nie je to však konečná zastávka – deťom s ADHD vieme pomôcť. Psychologička Eva Krupová, ktorá sa na túto oblasť špecializuje spísala pár základných informácií, ktoré nám pomôžu sa zorientovať a nestratiť nádej.

„Toto dieťa nedokáže ani chvíľu pokojne sedieť!“ 

„Nemôžem ho nechať ani na sekundu samého!“ 

„Nedokáže počúvať, čo jej hovorím!“ 

Toto môžu byť časté výroky označujúce správanie dieťaťa s ADHD. Ide o skratku z angl. attention deficit hyperactivity disorder a označujeme ňou poruchu pozornosti s hyperaktivitou.

Deti s ADHD si nesú tri bremená – hyperaktivitu, impulzivitu a nepozornosť. 

Existujú rôzne typy ADHD, no vo všeobecnosti možno povedať, že pre tieto deti je príznačné ťažšie sústredenie. Sú ľahko vyrušiteľné, rýchlo sa unavia, sú nepokojné a majú problém obsedieť. Môžu konať neuvážene či nedomýšľajú dôsledky svojho správania, čo môže viesť ku konfliktom s rovesníkmi. V konečnom dôsledku sa ADHD premieta aj do ich prežívania. Odráža sa v ich sebavnímaní. Nezriedka sa nedostatočne podchytené ADHD môže prejaviť v depresii, vo zvýšenej úzkostnosti či v agresívnom správaní.

Odhaduje sa, že približne sedem percent detí trpí ADHD. U chlapcov sa vyskytuje výrazne častejšie než u dievčat. Pre ne je typická skôr „urečnenosť“ než neposednosť, preto zvykne byť táto porucha u dievčat prehliadaná. 

Aj keď sa v poslednom období veľa hovorí o hyperaktivite, stále môžu vo verejnosti  pretrvávať mylné názory, že deti s ADHD sú nevychované. Že je to len „vymyslená choroba modernej doby“. Nie je to však tak, ide o neurobiologickú poruchu – mozog detí s ADHD funguje odlišným spôsobom ako u ich rovesníkov bez ťažkostí. Podľa výskumov je u nich narušená rovnováha niektorých látok v mozgu, napr. dopamínu a noradrenalínu. Pritom noradrenalín potrebujeme na to, aby sme dokázali udržať pozornosť, zapamätali si veci a udalosti, ale i na to, aby sme dokázali potlačiť nutkanie k nevhodnému správaniu. 

Významnú úlohu pri vzniku ADHD zohráva dedičnosť. Aktivita sa totiž dedí. Až 80 percent detí s ADHD majú v príbuzenstve niekoho s rovnakými ťažkosťami – možno rodiča, brata či prarodiča. Na vzniku poruchy sa môžu podieľať aj iné faktory, napr. komplikácie počas pôrodu. Predčasne narodené deti, deti s nízkou pôrodnou hmotnosťou, ale aj tie, ktoré mali počas pôrodu málo okysličený mozog môžu byť náchylnejšie na rôzne formy nepozornosti a hyperaktivity. 

ADHD zvykne pretrvávať aj do dospelosti. Problémy detí jednoducho nezmiznú. No ADHD sa dá zvládnuť. Dnes máme  pomerne mnoho informácií o tom, čo deťom s ADHD pomáha.  Kľúčové je čím skôr odhaliť poruchu, aby si dieťa neupevňovalo nevhodné spôsoby správania. Existujú stratégie vo výchove, ktoré sú v pomoci účinné. Základom sú jasné pravidlá v rodine, dodržiavanie režimu dňa, striedanie oddychu a učenia. Nápomocné sú rôzne cvičenia na rozvoj  pozornosti. Dieťa sa potrebuje učiť aj sociálnym zručnostiam a naučiť sa vyberať si vhodnejšie alternatívy správania. No nesmierne dôležité je aj oceňovanie dieťaťa, aj za malé pokroky. 

Do stratégií zvládania je potrebné zapojiť i samotné dieťa a vhodným spôsobom mu vysvetliť  jeho ťažkosti. Dieťa vníma svoju inakosť. Citlivo vedený rozhovor o ADHD  mu môže pomôcť porozumieť svojim reakciám. Zlepšuje to motiváciu k zmene. Deti potrebujú počuť nielen o svojich slabých stránkach, ale rozvíjať aj tie silné. Aké by to bolo pre nás dospelých, keby nám niekto neustále pripomínal naše negatíva? Deti s ADHD zvyknú byť veľmi tvorivé. Dokážu premýšľať iným spôsobom, byť o krok pred ostatnými, vynájsť nové riešenia. Vďaka rýchlym reflexom dokážu byť úspešné v športe. Môže sa im dariť v oblastiach, v ktorých je potrebná výrečnosť. 

Popri podpore detí je potrebné myslieť aj na ich rodičov. Táto porucha je pre rodinu veľkým bremenom. Podľa výskumov zažíva rodina s dieťaťom s poruchou aktivity dennodenne niekoľkonásobne viac stresu ako bežná rodina. ADHD ovplyvňuje správanie dieťaťa odkedy sa ráno zobudí až po večerné zaspávanie. Mnohí rodičia sú unavení. Nepomáha im ani kritika okolia, že nezvládajú výchovu detí. Cítia sa previnilo, ale sú aj plní obáv o budúcnosť svojich detí. Je dležité, aby rodičia prijali skutočnosť, že nemôžu za to, ako sa ich dieťa správa. No môžu byť tým najlepším nástrojom pomoci dieťaťu. Dôsledná výchova a pocit dieťaťa, že je milované a akceptované dokážu byť významným ochranným faktorom vo vývine detí s ADHD. S primeranou podporou dokážu dospieť v úspešných dospelých ľudí.